TRETÍ OBRAZ

Nádherná krajina mimo raja. Koliba z neotesaných pňov. Adam vbíja koly do plota, Eva si zariaďuje svoj kútik. Lucifer.

ADAM
Toto je moje. Nie svet šírošíry,
lež tento priestor domovom mi bude.
Uchránim si ho pred divokou zverou
a prinútim aj zem, nech vydá plody.

EVA
Hej, tu sa teraz usadíme, Adam,
a ja tu pre nás oboch vyčarím
raj stratený.

LUCIFER
      Ach, aké veľké slová!
Veď rodina a potom vlastníctvo
ako dve páky budú hýbať svetom.
Časom z nich vzíde všetko, slasť i strasť,
a potom z týchto prvých ideálov
stvorí si človek vlasť a priemysel.
A bude strojcom ušľachtilých vecí,
kým ho tie veci samé nepohltia.

ADAM
V rébusoch vravíš, Lucifer, no ja
vzdal som sa slastí kvôli poznaniu
a chcem sa stať - hoc v potu tváre - veľkým.
A výsledok?

LUCIFER
      Ty necítiš ho vari?

ADAM
Cítim, že Boh ma opustil a vyhnal
a že som celkom chudobný a sám.
Nuž som ho i ja opustil a teraz
sám som si bohom. A čo vybojujem,
bude len moje. V tom je moja sila!

LUCIFER (bokom.)
Si samoľúby - neuznávaš nebo,
čo keď raz búrka zalomcuje s tebou?

EVA
Mňa zasa čaká krásna úloha:
ja budem prvou matkou na svete!

LUCIFER (bokom.)
Tá idea je chvályhodná, žena,
veď ľudská bieda bude znásobená!

ADAM
Za holý život mu mám poďakovať?
Veď ak má preňho vôbec dačo zmysel,
tak sú to plody mojej námahy.
Ešte aj slasť, čo dúšok vody dáva,
pálčivým smädom vyslúžiť si musím.
Aj cenu bozku - a to vzápätí -
zaplatiť musím veľkým rozladením.
Lenže keď zo mňa padli putá vďaky,
a konečne som človek slobodný
stvorím si osud sám a sám si zrúcam,
čo som si horko-ťažko vybudoval.
možno som nebol ani odkázaný
na tvoju pomoc, bol by som si stačil,
veď ani ty si nezbavil ma pút,
čo viažu moje telo k prachu zeme.
Cítim, že čosi, lenže neviem čo,
mi obmedzuje hrdú voľnosť ducha;
snáď je to vlások, no tým väčšia hanba.
Hľaď: vyskočím a telo padá späť
a zrak a sluch mi vypovedia službu,
keď začnem skúmať tajuplné diaľky.
Keď obraznosť ma k vyšším sféram zláka,
hlad donúti ma pokorne sa vrátiť
naspäť ku hmote, po ktorej tu šliapem.

LUCIFER
Ten vlások ti je silnejší než ja.

ADAM
Tak ty si vlastne veľmi slabý duch,
keď pavučina táto, toto nič,
čo množstvo tvorov ani nevšimne si,
hoc zmieta sa v tej sieti celý život,
a vytuší ju iba zopár duchov,
ti vzdoruje a vzdorovať ti bude.

LUCIFER
Len to mi môže vzdorovať, čo vládne,
čo duch je ako ja. Či snáď si myslíš
- keďže bez hluku, skryte pracuje -
že nemá síl? Ach never! V šere sedí,
čo svety rúca a tiež nové tvorí,
bo zrak tvoj pohľad naň by nezniesol.
Len ľudské dielo vystatuje sa
v hraniciach bytia podenkového.

ADAM
Dovoľ mi nazrieť do tej činnosti,
aspoň na chvíľku, veď som pripravený,
nech spoznám, ako zapôsobí na mňa,
ktorý som iba časť, no pritom celok.

LUCIFER
„Som“ - vravíš? Hlúposť! Ty si bol a budeš.
Život je večný vznik a večný zánik.
Nože sa na to pozri zrakom duchov.

ADAM
(Všetko, čo hovorí, stáva sa viditeľným.)
Ach, čo to zrazu okolo mňa víri,
čo sa to derie bez prekážky k výškam,
kde rozdvojí sa k obom zemským pólom
a ženie sa jak víchor?

LUCIFER
      To je teplo,
čo nesie život do ľadovej ríše.

ADAM
Dva prúdy ohňa popri mne sa valia
s rachotom, ktorý naháňa mi strach,
a predsa cítim, že sú požehnaním.
Závrat ma chytá. Povedz, čo to je?

LUCIFER
To? Magnetizmus!

ADAM
      Celá zem sa chvie!
Až teraz vidím, že to, čo som dosiaľ
za beztvaré a pevné považoval,
je vriaca hmota, čo sa prejavuje
raz ako kryštál a raz ako púčik.
Kam zmizne ale v kolobehu tvarov
a v tomto zmätku jedinečnosť ducha?
Čo bude s telom, o ktorom som myslel,
že spoľahlivým nástrojom mi bude
pri veľkých snoch a smelých podujatiach?
Vari raz toto roztopašné decko,
čo slasť i strasť mi rovným dielom dáva,
sa rozpadne tiež iba na hrsť prachu
a to, čo zvýši, bude vzduch a voda
a bez stopy sa vyparí aj to,
čo pred chvíľou tu jasalo a kvitlo?
A každé slovo, každá myšlienka,
čo skrsne v mozgu, stroví ma, kým do tla
nezhorím celý? Tento zhubný oheň
musí len dáky zlý duch roznecovať,
aby sa zohrial pri pahrebe mojej.
Vidina, zmizni, lebo zošaliem,
aké je strašné zoči-voči živlom
stáť v tomto boji celkom opustený
a bezbranný. - Och, prečo odvrhol som
ochrannú ruku Prozreteľnosti,
ktorú som tušil, ale nevážil si,
a ktorú teraz darmo by som volal.

EVA
Aj ja mám, Adam, taký istý pocit.
Keď budeš s dravou zverou zápasiť
a mňa keď v sade zmorí únava,
márne sa budem rozhliadať, veď nikde
neuzriem brata ani priateľa,
čo by nás v núdzi povzbudil a chránil.
Ach, kdeže sú tie staré zlaté časy!

LUCIFER (posmešne.)
Ak máte také malé dušičky
a trasiete sa bez opatrovníka
a chýba vám, že nie ste v područí,
privolám ihneď vľúdnejšieho boha,
ktorého poznám z nebeského zboru.
Je to duch zeme, láskavý a skromný.
      Ó, zjav sa v tejto chvíli,
      duch zeme roztomilý,
      negácia ťa volá,
      tej nikto neodolá.
(Zo zeme vyšľahnú plamene, za prenikavého hrmenia sa vytvorí hustý čierny oblak s dúhou.)

LUCIFER (cúvne.)
Kto si, ty prízrak? Volám ducha zeme
a ten je predsa láskavý a krotký.

HLAS DUCHA ZEME
Čo sa ti zdalo krotké na nebesiach,
to v tvojom kruhu nesmierne je dravé.
Nuž tu som, lebo keď ma zavolá
ktokoľvek z duchov, musím poslúchnuť,
lenže ti radím: nerozkazuj mi!
Keď sa ti totiž zjavím, padneš z nôh
a tamtí dvaja zahynú jak červy.

LUCIFER
Povedz mi teda, ako sa má človek
priblížiť k tebe, keď si preňho bohom.

HLAS DUCHA ZEME
Nájde ma všade, vo vodách i mrakoch,
v sadoch ma nájde, všade, kam len nazrie
s horúcou túžbou, so zdvihnutým čelom
(Zmizne. Sad a okolie prameňa zaplnia hravé nymfy.)

EVA
Ach, pozri, Adam, aký je to jas!
Ach, ako milo pozdravujú nás!
Samota zmizla, údes ustúpil
pred týmto rojom utešených víl!
Keby nás zasa schvátil dáky žiaľ,
bude tu niekto, kto by radu dal!

LUCIFER
Kto iný by vám lepšiu radu dal!
Čo človek chce, to hneď by rád aj mal.
Odpoveď takú dá ti každá z víl,
akú si predtým do otázky skryl:
na čisté srdcia hľadia s vrúcnym citom
a na zúfalé hľadia so súcitom,
v stých podobách ťa sprevádzajú pri tom,
zmenené stokrát v okamihu skrytom,
tieň mudrcovi dajú, ktorý húta,
ideál mladým srdciam miesto puta.

ADAM
Neoslepuj ma leskom tejto hry,
vnímam ju, ale neprenikám do nej;
teraz mám vlastne o záhadu viac,
nezavádzaj ma ďalej, Lucifer,
prezraď mi všetko, ako si bol sľúbil.

LUCIFER (bokom.)
To poznanie ti ešte strpčí život
a ešte budeš chcieť byť nevedomý.
(Nahlas.)
Len trpezlivosť! Vieš, že iba bojom
môžeš si chvíľku slasti vykúpiť.
Ešte sa musíš veľa naučiť,
a sto ráz padnúť, pokým všetko zvieš.

ADAM
Tebe sa ľahko povie: trpezlivosť,
keď pred sebou máš nekonečný život.
Ja strom života neokúsil som,
málo mám času, ponáhľať sa musím.

LUCIFER
Všetko, čo žije, rovnaký má život,
storočný strom i jednodňová muška.
Precitne, rastie, miluje sa, hynie,
naplniac dielo, splniac svoje túžby.
Čas vlastne stojí: my sa meníme,
a jedno je, či storočie či deň.
Preto sa neboj, dosiahneš svoj cieľ,
iba že všetko nemôže sa vtesnať
do jediného tvora z prachu zeme.
Videl si mravcov, videl včelí roj,
hmýrenie, v ktorom iba jednotlivci
konajú voslep, mýlia sa a hynú,
zatiaľ čo celok, večná jednotka,
žije a koná v kolektívnom duchu
a vytýčenú úlohu aj splní
a dovedie ju do samého konca.
Aj tvoje telo sa raz rozpadne,
v stých podobách však znovu ožiješ
a nič nemusíš začať odznova:
ak zhrešil si, hriech odpyká tvoj syn
a tvoja lámka jeho lámať bude
a všetko to, čo pocítiš a skúsiš,
bude ti patriť milióny rokov.

ADAM
Vravíš jak starec zahľadený spiatky,
no mladé srdce nedočkavo túži
do budúcnosti nahliadnuť a vidieť
cieľ svojich bojov, zmysel svojich útrap.

EVA
Aj ja chcem vedieť, či snáď nepohasne
pri toľkých zmenách, čo je na mne krásne.

LUCIFER
Nuž dobre teda. Čarovaním prostým
vás zavediem až no dno budúcnosti
v obrazoch letmých, v snových marivách.
Keď spoznáte však, aký hlúpy cieľ
má vaša borba, že je nezmysel,
aby vám údes nenaháňal strach
a nezbehli ste z boja, prídem včas,
na vaše nebo vrhnem lúča jas,
veď zrkadlenie sveta klamné je:
iba môj lúč je znakom nádeje.
(Medzitým odvedie Adama a Evu do chatrče, kde obaja zaspia.)


VisszaKezdőlapElőre