DESIATY OBRAZ

Scéna sa rýchle premení - je znovu ako v ôsmom obraze. Adam znovu ako Kepler, s hlavou sklonenou na písacom stole, vedľa neho Lucifer ako jeho famulus; udrie ho po pleci. Ranné brieždenie.

LUCIFER
Poprava, majstre, sa dnes nekoná.

ADAM (preberá sa.)
Kde som to vlastne? Kde sú moje sny?

LUCIFER
Sny odleteli s vaším opojením.

ADAM
Len opojenie môže v tejto dobe
veľký cit stvoriť v zostarnutej hrudi?
Ach, zjavil sa mi veľkolepý obraz!
Slepý je ten, čo božskú iskru nevie
postrehnúť pre krv, čo ju pofŕkala.
V hriechu i cnosti bol priam veľkolepý,
oboje bolo hodné obdivu,
pretože nieslo pečať jeho sily.
Prečo som zo sna precitol? Či preto,
aby som lepšie pochopil náš vek,
čo za usmiatou tvárou hriechov, návykov
len samé lživé cnosti ukrýva?

LUCIFER
Pridobre poznám toto rozladenie,
prichádza s ránom, hneď po vytriezvení.

EVA (vychádza z besiedky.)
Strať sa mi z očí! Tušila som, že chceš,
aby som svojho muža zavraždila.
Takúto podlosť predpokladáš o tej,
čo je vraj tvojho srdca ideálom?

TRETÍ DVORAN
Preboha, tichšie, moja milovaná,
ak zbadajú nás, bude z toho škandál!

ADAM
Aj tie dve ženy boli iba snom?
Dve? Hádam jedna, ale dvojjediná,
meniac sa v prúde môjho osudu
ako tá pena žiarivá a temná.

EVA
Tak ty sa iba pred škandálom trasieš
a tajný hriech ťa vôbec netrápi,
ach, ty môj rytier bez bázne a hany!
Vy dovtedy sa posmievate žene,
kým neodhodí ako predsudok
panenstva svojho starodávnu cnosť
a potom na ňu zvrchu hľadíte
ako na nástroj svojich podlých chúťok.
Strať sa mi z očí, nechcem ťa viac vidieť!

TRETÍ DVORAN
Preháňaš zasa. Keď tie všedné veci
budeš brať s takou dôležitou tvárou,
na posmech vyjdeš. My sa predsa môžme
naďalej vídať s úsmevom a žartom,
no o tom, čo sa stalo, pomlčíme.
Ach, dobré ráno, pani!
(Odíde.)

EVA
      Ničomník!
Teraz tu stojím, hriešna, v horských slzách!
(Odíde.)

ADAM
Tak to bol iba sen a sen sa skončil.
No neskončilo všetko. Idey
sú mocnejšie jak hmota. Hmotu môže
znásilniť, kto chce, ale idea
žiť bude večne. Vidím, ako rastú
idey moje, jak sa očisťujú
a celý svet raz iste naplnia.

LUCIFER
Deň pokročil už, majstre, tvoji žiaci
sa nedočkavo hrnú na hodinu,
lebo chcú načrieť z tvojej múdrosti.
(Potiahne zvonček na hvezdárskej veži.)

ADAM
Nerob si stále posmech z mojej vedy,
musím sa pýriť, keď ma vychvaľujú.

LUCIFER
Veď učíš samých znamenitých chlapcov!

ADAM
Nie, neučím ich, vtĺkam do ich hláv
len slová, ktoré aj tak nepochopia,
veď pre nič iné nie sú spôsobilí.
Len hlupák myslí, keď ma pozoruje,
že pekným slovom vyvolávam duchov,
hoc je to všetko obyčajný podfuk,
hoc je to iba sprosté kaukliarstvo.
(Rýchlymi krokmi prichádza na terasu jeden zo žiakov.)

ŽIAK
Bol si mi, majstre, veľkodušne sľúbil,
že uspokojíš moju vedychtivosť
a dovolíš mi nazrieť do problémov
hlbšie jak iným by si dovolil.

ADAM
Máš pravdu, ty si taký usilovný,
že si tú prednosť právom zaslúžiš.

ŽIAK
Preto som tu a rozochvelý túžim
nazrieť do dielne večnej prírody,
aby som všetko lepšie vychutnal
a zvládol s citom nadradenosti
svet duchovný a rovnako i hmotný.

ADAM
Priveľa žiadaš. Jeden atóm prachu
nesmierny celok nikdy neobsiahne.
Chceš moc i slasť, no chceš aj vedomosti.
Ak by sa tvoje plecia neprepadli
pod toľkou ťarchou, stal by si sa bohom.
Chci radšej menej, skôr to dosiahneš.

ŽIAK
Čokoľvek skryté odhalíš mi, majstre,
ja iba získam, lebo, ver mi, cítim,
že dosiaľ vlastne nič som nepochopil.

ADAM
Vidím, že práve ty si zaslúžiš
vstúpiť do mojej najtajnejšej dielne,
aby si aj ty videl holú pravdu.
Len nech nám nikto cudzí nenačúva,
veď táto pravda usmrtiť by mohla,
keby ju ľudia dneska počuli.
Raz príde čas, a kiež by bol už tu,
keď ulica si bude o nej spievať,
pretože ľud už bude plnoletý.
Daj ruku na to, že nič neprezradíš
z toho, čo poznáš. Tak, a počúvaj!

ŽIAK
Celý sa trasiem od túžby a strachu.

ADAM
Čo si to vravel, syn môj, pred chvíľou?

ŽIAK
Že v podstate som nepochopil nič.

ADAM (obozretne.)
Ani ja, vidíš, ani nikto iný!
Filozofia - to je poézia
toho, čo ešte vôbec nepoznáme,
a je to jedna z najkrotkejších náuk,
lebo sa ticho sama v sebe baví
vo svojom svete, plnom prízrakov.
My ale množstvo takých spoločníkov,
čo s dôležitou tvárou kreslia v piesku,
a prostú čiaru nazývajú vírom,
kruh svätyňou, že smiať by sa ti chcelo
pod touto fraškou, kým si uvedomíš,
že je to vlastne strašne vážna vec.
Lebo kým všetci s úzkosťou a strachom
vyhnú sa radšej týmto kresbám v piesku,
predsa sa nájde pasca, ktorá toho,
čo odvážne ich prekročiť chce, zraní.
Tak sa nám hlúposť stavia do cesty
a bráni moc, čo ktosi ustanovil,
chráni ju verne s úctou posvätnou.

ŽIAK
Hej, rozumiem… a tak to bude večne?

ADAM
Raz toto všetko bude ľuďom na smiech.
A štátnika, čo veľký sa nám zdal,
aj ortodoxa, čo náš obdiv zhŕňal,
vek po nás nazve komediantmi,
keď vystrieda ich naozajstná veľkosť,
tá prirodzená, prostá, ktorá núti
len pred prekážkou koňa ku skoku,
no uvoľni ho, keď prekážok nieto.
A náuke, čo dneska hlavy múti
až k šialenstvu, v tých časoch, ktoré prídu,
aj bez učenia každý porozumie.

ŽIAK
Hovoríš, majstre, ako apoštol,
a rozmiem ti každé jedno slovo.
No keď je všetko iba haraburdie,
neber mi aspoň vieru v umenie,
tam bez pravidiel nedokážem nič.

ADAM
Aj v umení je majstrovstvo vždy v tom,
že je v ňom skryté nepostrehnuteľne.

ŽIAK
Mám teda stáť pri triezvej skutočnosti?
Veď ideál je vlastne dušou diela!

ADAM
Hej, ideál doň vlieva veľkosť ducha
a s prírodou ho zrovnoprávňuje
a v plnú bytosť necháva ho dozrieť,
ináč by ostal mŕtvym výplodom.
Preto sa neboj, že tvoj ideál
prevýši azda veľkú prírodu.
Daj pokoj vzorom, nechaj pravidlá.
Kto má dosť sily a v kom býva Boh,
ten bude rečniť, tesať, bude spievať
a srdcervúco plakať, keď je smutný
a smiať sa zo sna, keď je blažený
a dôjde k cieľu, aj keď novou cestou.
A z jeho diela potom vyvodia
pravidlá nové - novú abstrakciu,
čo nedá tupcom krídla, ale putá.

ŽIAK
Tak čo si počať, povedz, drahý majstre?
Veď nejednu noc zasvätil som vede
a zrazu mám sa rovnať hlupákovi?
Či nazmar vyšla celá moja práca?

ADAM
Nevyšla nazmar, práve preto môžeš
pohŕdať každým novým pokušením.
Kto nestál ešte zoči-voči skaze,
je zbabelec, ak cúvne. Ale rytier,
ak by aj vyhol škriepnikovi v bitke,
si nenaštrbí povesť odvážlivca.
Pozbieraj tieto žlté pergameny
a folianty, ktoré pleseň žerie
a do ohňa ich zahoď. Pre ne totiž
na vlastných nohách zabudli sme chodiť
a zamestnávať viacej vlastný rozum.
Tie prenášajú z dávnych storočí
do nášho veku staré predsudky.
Do ohňa s nimi! A von do prírody!
Kým by si skúmal, čo je vlastne hora
a čo je pieseň, zatiaľ by tvoj život
uplynul v prachu izby bez radosti.
Či sa ti vidí život taký dlhý,
že sa chceš večne učiť teórii?
Dajme my radšej svorne zbohom škole;
teba nech vedie ružolíca mladosť
k jasnému slnku, k roztopašným piesňam
a mňa zas ty, môj strážca pochybný,
veď do nového sveta, čo sa zrodí,
kde ideály veľkej osobnosti
sa uplatnia a vstane myšlienka,
čo pod troskami zasypaná leží!


VisszaKezdőlapElőre