Soľné sklady v Pešti a Szolnoku
V spojitosti s prebiehajúcou výstavbou soľných skladov v Szolnoku, resp. s výstavbou soľného a obilného skladu v Pešti bola zo strany armády vznesená obava, že z vojenského hľadiska tieto budovy predstavujú nebezpečenstvo pre hrad v Szolnoku, resp. Budínsky hrad. Svoje obavy Dvorská vojenská rada dala na vedomie aj Dvorskej komore, ktorá z tohto dôvodu 31. júla rozhodla o vyslaní dvoch inžinierov na vlastné náklady, ktorí mali preskúmať uvedené skutočnosti. Zo strany armády bol poverený inžinier kapitán Anton Tillier a za komoru Samuel Mikovíny, ktorí mali vyhotoviť hlásenie a mapu o soľných skladoch. Podľa Mikovínyho budova soľného skladu v Szolnoku nepredstavovala významnejšie nebezpečenstvo pre už aj tak v dezolátnom stave existujúce hradné priekopy, pričom z dopravného hľadiska bol sklad umiestnený na vhodnom a dobrom mieste. Ani soľný a obilný sklad nemohol predstavovať väčšie nebezpečenstvo pre Budínsky hrad ako okolité kopce a budovy. Zbúranie spolovice hotového skladu nenavrhol aj z toho dôvodu, lebo pre komoru by to znamenalo veľké straty. Nakoniec aj vojenská rada prispela k tomu, že vo výstavbe sa pokračovalo ďalej.
Mapa okolia soľného a obilného skladu v Pešti, 1742 (ŠÚBA) |
Mapa okolia soľného skladu v Szolnoku, 1742 (ŠÚBA) |
Účasť v dedičnej vojne
Mikovíny sa dedičnej vojny (1740–1748) zúčastnil ako vojenský inžinier. Na jeseň 1744 pracoval v sliezskych a moravských priesmykoch na výstavbe rôznych obranných stavieb. V tomto období mohol skonštruovať aj mapy uhorsko-moravských a uhorsko-sliezskych hraníc. Do mapy s názvom Plan der ungarischen mahrischen und Schlesischen Granitz zakreslil aj plán opevnenia Banskej Štiavnice, Kremnice a Žarnovice, resp. Banskej Bystrice a Španej Doliny.
Mária Terézia Mikovíny sa v roku 1741 zúčastnil korunovácie kráľovnej v Bratislave (Rytina z diela Johanna Georga Schwandtnera Scriptores rerum Hungaricarum veteres ac genuini, 1746) (OSZK) |
Začiatkom roka 1745 už ako major mapoval okolie Ratiboru a Loslau a pomáhal šľachtickým povstaleckým jednotkám v odrážaní pruských útokov. Mikovíny radil aj pri obsadení hradu Kosel a vzápätí po jeho obsadení po 6. septembri 1745 vypracoval aj plán jeho opevnenia.
Jablunkovský priesmyk
Následne až v roku 1749 dostal nové vojenské poverenie, keď si Vojenská rada vyžiadala od Dvorskej komory Mikovínyho na sprevádzanie vedúceho „Ingenieur Corpo”, plukovníka Paula Wilhelma von Bohna (1697–1759) do Jablunkova (Česko) a Žiliny za účelom revízie vojenských objektov.