I keď iba dočasne, viackrát poveril Dolnouhorský komorskogrófsky úrad v rokoch 1729–1735 Mikovínyho rôznymi inžinierskymi úlohami. 29. júla 1735 ho panovník menoval za inžiniera Dvorskej komory pre územie dolnouhorských banských miest. Najdôležitejší problém, ktorý musel Mikovíny ako inžinier riešiť, bolo zabezpečenie potrebnej energie pre prevádzku banských strojov. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia v baníctve vzrastala potreba energie. Keďže veľké množstvo banských vôd spôsobilo úpadok štiavnických strieborných a zlatých baní, bolo potrebné vodou zatopené bane sprístupniť a zabezpečiť potrebnú energiu pre prevádzku vodnostĺpcových strojov a čerpadiel. Zároveň v 17. storočí sa v baníctve rozšírilo rozpojovanie horniny strelným prachom a tým sa zvýšila aj banská produkcia. V každom odvetví baníctva sa museli urýchliť pracovné procesy, takže bolo potrebné zabezpečiť aj nové zdroje energie pre činnosť ťažných zariadení a úpravníckych strojov, čiže pre stupňovanie výkonu drviacich a premývacích zariadení. V priebehu 17. storočia sa prevádzka banských strojov zabezpečovala pomocou konskej a ľudskej sily, ale na sklonku storočia sa výkonnosť už ich prostredníctvom nedala zvyšovať.

Plán konského gápľa z knihy Nicolasa Podu, 1771
Plán konského gápľa z knihy Nicolasa Podu, 1771
(OSZK)

Na začiatku 18. storočia sa tento problém dal riešiť dvomi spôsobmi. Prvý spôsob predstavoval účinnejšie využívanie vodnej energie a druhý spôsob zavedenie nového zdroja, parnej energie. Pri parných strojoch bola nevýhodou ich nákladná prevádzka, teda vysoká spotreba dreva. Keďže pomerne riedke štiavnické lesy nedokázali zabezpečiť dostatok dreva, jeho zabezpečenie a doprava odinakadiaľ bola nákladná. Napriek tomu zavedenie parných strojov pôsobilo na lesné hospodárstvo ako aj na budovanie cestnej siete prechodne vývojovo.

Parný stroj z knihy Nicolasa Podu, ktorý do šachty Magdaléna zabudoval rakúsky inžinier Joseph Emanuel Fischer von Erlach (1680-1740)
 
Parný stroj z knihy Nicolasa Podu, ktorý do šachty Magdaléna zabudoval rakúsky inžinier Joseph Emanuel Fischer von Erlach (1680-1740)
Parný stroj z knihy Nicolasa Podu, ktorý do šachty Magdaléna zabudoval rakúsky inžinier Joseph Emanuel Fischer von Erlach (1680–1740)
(OSZK)

Zabezpečenie vodnej energie v Banskej Štiavnici sa dalo dosiahnuť len vybudovaním umelého vodovodného systému. Na zachytenie zrážkových vôd bolo potrebné vybudovať umelé jazerá, ktorých hrádze uzatvárali doliny, ako aj vybudovať zberné a vodné jarky. Do budovania vodných nádrží sa od roku 1729 zapojil aj S. Mikovíny. K jeho menu sa viaže projekt a usmerňovacie prác na Rychňavských jazerách, Hodrušskom hornom jazere a jazere Rozgrund. Okrem toho vyhotovil niekoľko máp o Kolpašskom veľkom jazere a o plánovaných jazerách v okolí Banskej Štiavnice. Vodná energia na pohon strojov získavaná z jazier sa menila na požadovanú mechanickú energiu pomocou vodného kolesa.

Vízikerék a Reichaui-tó gátjánál, 1740 körül
Vodné koleso pri hrádzi Rychňavského jazera, okolo roku 1740
(ŠÚBA)

Na nariadenie hlavného komorského grófa baróna Jána Nepomuka Mittrovszkého (1700–1760) v roku 1736 Mikovíny zameral ilijskú dolinu, z ktorej sa mala privádzať voda k banským dielam na Vindšachte (Štiavnické Bane). V doline vybral dve miesta, kde by sa dali vybudovať menšie jazerá. Prvé miesto sa nachádzalo na území majetku rodiny grófa Koháryho a druhé na majetku banskej komory na Vindšachte. Mikovíny nebol stotožnený s výstavbou jazier v týchto lokalitách a nakoniec sa ani nerealizovali. Svoje stanovisko zdôvodnil tým, že v blízkosti Vindšachty sa dali vytvoriť podstatne väčšie jazerá.

Plánované jazerá v ilijskej doline, 1736

Plánované jazerá v ilijskej doline, 1736
(ŠÚBA)
Zväčšenie

O existujúcich a plánovaných jazerách v roku 1738 vyhotovil Mikovíny prehľadnú mapu. Modrou farbou zakreslil existujúce jazerá: jazero Bakomi (St. Pachomii Teich), Veľké vindšachtské jazero (der obere grosse Teich), Evičkino jazero (der mittlere Teich) a Dolné malé jazero (der untere kleine Teich), ktoré v súčasnosti už neexistuje. Spomínané jazerá sa nachádzajú v úrovniach pod sebou a sú prepojené odvádzajúcimi jarkami. Zelenou farbou Mikovíny zakreslil ním navrhované jazerá: jazero Krechsengrund (der Krechsengrunder Teich), tzv. plánované jazero pri "hohen Becken" (der Teich bei den hohen Becken), jazero pod tzv. "hohen Becken" (der Teich unter hohen Becken), plánované jazero pri mlyne na Siglisbergu (der Teich bei der Siegelsberger Mühle) a plánované menšie jazero na Siglisbergu (ein kleiner Teich im Siegelsberger Grund). Zvláštnu pozornosť si zasluhuje Rychňavské jazero naplánované v roku 1738, kde sú zakreslené dve jazerá: Rychňavské dolné a horné jazero. Na roh mapy Mikovíny nalepil vyklápací papier, na ktorom je zakreslené jazero vybudované v roku 1740. Ide o Rychňavské veľké jazero s dvomi hrádzami - malou a veľkou hrádzou.

Mapa jazier na Vindšachte. Zakreslené sú v roku 1738 plánované Rychňavské jazerá, 1738-1740

Mapa jazier na Vindšachte, 1738–1740
Zakreslené sú v roku 1738 plánované Rychňavské jazerá
(ŠÚBA)
Zväčšenie

 
Mapa jazier na Vindšachte, 1738-1740

Mapa jazier na Vindšachte, 1738–1740
Zakreslené je už v roku 1740 vybudované Rychňavské jazero
(ŠÚBA)
Zväčšenie

V začiatkoch Mikovíny a banskí úradníci uvažovali o výstavbe dvoch jazier v Rychňavskej doline, o čom svedčí aj výkres z roku 1738. Mikovíny vyhotovil plán na základe pochôdzky pomocného banského úradníka Jozefa Antona Deaddu. Na liste mapy je zakreslený pozdĺžny a priečny rez Rychňavského dolného a horného jazera, ako aj pozdĺžny rez Rychňavskej štôlne so smerom k obci Štiavnické Bane.

Pozdĺžny rez Rychňavskými jazerami z roku 1738, kópia mapy z roku 1827

Pozdĺžny rez Rychňavskými jazerami z roku 1738, kópia mapy z roku 1827
(ŠÚBA)
Zväčšenie

Už v roku 1738 nariadila Dvorská komora výstavbu Rychňavského jazera a usmerňovaním prác na jeho výstavbe v roku 1739 poverila Mikovínyho. Na mape z roku 1739 už vidieť iba jedno jazero s dvomi hrádzami, s malou a veľkou hrádzou. Z uvedeného roku sa zachovala aj mapa, na ktorej je znázornený pozdĺžny a priečny rez malej a veľkej hrádze. Výstavba jazera pokračovala až do roku 1740 a na jeseň tohto roku sa začalo s napúšťaním jazera.

Mapa Rychňavského jazera, 1739
Mapa Rychňavského jazera, 1739
(ŠÚBA)
Zväčšenie
 
Pozdĺžny rez Rychňavskej štôlne, 1739
Pozdĺžny rez Rychňavskej štôlne, 1739
(ŠÚBA)
Zväčšenie

Pod jazerom smerom na Piarg (Štiavnické Bane) prechádzala štôlňa, do ktorej prenikala voda z jazera. Preto v roku 1743 bol Mikovíny poverený preskúmaním hrádze a jazera. Mikovíny k správe pripojil výkres, kde bol zakreslený pozdĺžny a priečny rez štôlne a miesta priesakov do štôlne. Navrhol aby sa počkalo, kým sa jazero opäť naplní a potom s istotou zistiť miesta priesakov a nasledne trhliny upchať. Vyvstalý problém sa ale nedal vyriešiť k spokojnosti, a preto banskí úradníci aj s Mikovínym v októbri 1743 vypracovali hlásenie, v ktorom navrhli vybudovanie priečnej hrádze medzi malou a veľkou hrádzou. S istotou vtedy vznikla aj mapa s názvom „Wahre Laage des Raichauer Taiches”, na ktorej je už zakreslená priečna hrádza medzi malou a veľkou hrádzou.

Pozdĺžny rez Rychňavskej štôlne, 1743
Pozdĺžny rez Rychňavskej štôlne, 1743
(ŠÚBA)
Zväčšenie
 
Mapa Rychňavského jazera, 1743
Mapa Rychňavského jazera, 1743
(ŠÚBA)
Zväčšenie

Na mape z roku 1746 Mikovíny už zakreslil aj plánovaný prekop a v spodnej časti mapy v rezoch zobrazil aj rozmery hrádze. Koncom marca bola schválená výstavba priečneho prekopu a usmerňovaním týchto prác bol poverený taktiež Mikovíny. Prekop bol hotový 19. júna. Čerpadlá a stupové zariadenia poháňané vodami Rychňavského jazera zobrazil Mikovíny na mape vyhotovenej okolo roku 1743 a okrem toho v nej znázornil aj plánované nové zariadenia.

Mapa a rez Rychňavského jazera, 1746
Mapa a rez Rychňavského jazera, 1746
(ŠÚBA)
Zväčšenie
 
Mapa stupových zariadení v okolí Banskej Štiavnice poháňaných vodami z Rychňavského jazera, 1743
Mapa stupových zariadení v okolí Banskej Štiavnice poháňaných vodami z Rychňavského jazera, 1743
(ŠÚBA)
Zväčšenie

Mikovíny plnil úlohy aj pri Kolpašskom jazere. V apríli 1746 sa pretrhla stará hrádza jazera a v tomto období Mikovíny nakreslil mapu. V mape je zakreslené staré jazero, jazero plánované v roku 1738 a taktiež jazero naplánované na území obce v roku 1745. S vyobrazením poškodeného starého jazera a jeho hrádze je známa mapa, do ktorej Mikovíny v priečnom reze zakreslil plánované zvýšenie hrádze. Koncom júna 1746 Dvorská komora schválila výstavbu novej hrádze pod pôvodnou starou hrádzou a usmerňovaním prác pod Mikovínyho dozorom poverila strojného úradníka Adama Artnera. Stavebné práce prebiehali aj v nasledujúcom roku.

Mapa existujúceho Kolpašského jazera a plánovaných jazier, 1746
Mapa existujúceho Kolpašského jazera a plánovaných jazier, 1746
(ŠÚBA)
Zväčšenie
 
Plán hrádze Kolpašského veľkého jazera, 1746
Plán hrádze Kolpašského veľkého jazera, 1746
(ŠÚBA)
Zväčšenie

V roku 1744 bolo podľa Mikovínyho plánov z roku 1743 vybudované Hodrušské dolné jazero a jazero Rozgrund. Pri posledne menovanom jazere usmerňoval a vykonával dozor nad prácami na výstavbe sám Mikovíny.

 
Začiatok strany