Predovšetkým v zanedbaní činností, ktoré podporujú rozvoj dieťaťa.

Rodina zápasí s rozličnými problémami. Zo života detí chýba starostlivosť, hra, usmerňovanie. Hlavnou činnosťou dieťaťa je hra. Prostredníctvom hry si osvojuje rozličné pohyby, napodobňuje. Počas hry získava zážitky, skúsenosti. Obohacuje sa jeho citový i zmyslový svet. Keď sa môže hrať, robí pokusy, precvičuje svoje schopnosti.

V prípade sociálne hendikepovaného dieťaťa toto všetko zvyčajne chýba. Najčastejšie nemá hračky. Hrá sa so všetkým, čo nájde, alebo s čím mu dovolia. Nezvyklo si, že má vlastné veci. Takéto dieťa je pasívne, nevie sa hrať, jeho citový život je chudobný, nemá fantáziu, nezvyklo si na to, že aspoň svoje osobné veci musí uložiť na miesto. Je neisté pri každej činnosti, lebo nemá potrebné zručnosti.

V prvom štádiu vývoja ešte chytalo všetko, dávalo si veci do úst, všetko poťapkalo, to bol jeho pohybovo zmyslový vývoj.

V nasledujúcom štádiu, keď už svoju hru doprevádza rečou, vytvára si vnútorné obrazy, čarbe, kreslí, bolo odkázané už len samo na seba. Nevie zoštylizovať svoje konanie, nepomáhajú mu, ostáva osamotené.

V predškolskom veku, keď už dieťa rozoberá, skladá, stavia, zostrojuje, nemá veku primeraný zdroj radosti. Chýba citové prežívanie radosti, víťazstva, ale i prehry, nezdaru, chýbajú spoločné hry s rodičmi, výlety, prežívanie spoločných zážitkov. Nemá pocit istoty, pocit, že ho má niekto rád. V byte neexistuje kúsok miesta, ktoré by mohlo považovať za svoje, kam by sa mohlo bezpečne ukryť ako do nejakého útočišťa. Nemá sa s kým pozhovárať (mohla by to byť i nejaká zosobnená vec, ktorá je vždy prítomná). Len zriedkavo sa stane, že má obžúbeného macíka či autíčko, "ktorému" sa často posťažuje.